Žalm Ásáfov. Vpravde dobrý je Boh k Izraelovi, k tým, čo sú čistého srdca.
Ale mne sa takmer uchýlili nohy; skoro sa pokĺzli moje kroky.
Lebo som závidel chvastavým, keď som zrel blaho bezbožných;
lebo netrpia muky; zdravé a vypasené je ich telo;
nelopotia sa ako smrteľník a nesužuje ich, čo trápi ľudí.
Preto im pýcha hrdlo obvíňa a plášť násilia ich priodieva.
Z tuku im oko vyčnieva, srdce im prekypuje výmyslami,
posmeškujú a zlomyseľne hovoria; zvysoka vravia o útlaku.
Ústa dvíhajú proti nebu a jazyk sa im vozí po zemi.
Preto sa obracia k nim ľud a napája sa hojne.
A vravia: Akože by vedel Boh? či Najvyšší má vedomosť o tom?
Hľa, to sú bezbožní: hromadia bohatstvá, súc večne bezpeční.
Veru, darmo som si zachovával srdce čisté a v nevinnosti umýval si dlane.
Bol som neprestajne bitý a každé ráno trestaný.
Keby som si bol povedal: Podobne budem rozprávať, tak by som sa bol spreneveril rodu Tvojich detí.
Keď som sa to snažil pochopiť, zdalo sa mi to trápením,
kým som nevošiel do Božích svätýň a nepochopil som ich koniec.
Veru, na klzké miesto ich staviaš a rozbíjaš ich na trosky.
Ako rýchlo vyjdú navnivoč! Miznú a hrôzou zahynú!
Ako sen mizne po prebudení, Pane. tak zavrhneš ich obraz, keď sa prebudíš.
Keď sa mi srdce rozhorčovalo a bodalo ma vo vnútri,
hlúpy som bol a nevedomý; voči Tebe bol som ako zvieratá.
Ja som však stále s Tebou, držíš ma za pravicu.
Vedieš ma svojou radou a potom do slávy ma prijmeš.
Kohože mám na nebi? A keď som s Tebou, netúžim po zemi.
Aj keď mi hynie telo i srdce, Boh mi je skalou srdca naveky a mojím údelom.
Lebo hľa, zahynú, čo sa vzďaľujú od Teba, zničíš každého, kto Ti je neverný.
Ale mňa blaží Božia blízkosť. V Hospodinovi, Pánovi mám svoje útočisko, aby som všetky Tvoje skutky zvestoval.